Vzťahovačky divadla Zrakáč
Vzťahovačky - kvázirecenzia
“Šesť postáv hľadá vášeň. Poslepiačky. Veď aj ona je slepá...A na koniec sa všetci stretnú na pohovke.”
Aj touto vetou, ktorá oficiálne predstavuje najnovší počin z dielne Divadla Zrakáč, by sa dalo povedať o hre všeličo. Odhaliť koľkí, ako a hlavne prečo. Nie som povolaná (a asi ani schopná) robiť hĺbkové psychické ponory a divadelné analýzy. Dovolím si teda podať čitateľstvu môj skromný názor na hru, ktorej som sa so cťou zúčastnila v Štúdiu 12 koncom apríla aj so svojím ročným “príveskom” :D
V skratke predstavím dej hry, aby ste neskôr mali šajnu, o kom hovorím a kto ku komu patrí, čo na začiatku predstavenia síce vôbec nie je jasné, ale skôr či neskôr k tomu dôjde. Dej je mozaikovým pletencom osudov troch dvojíc, resp. dvoch dvojíc a jednej trojice. Všetky páry sú absolútne odlišné, jediným spoločným menovateľom je terapeutické prostredie psychologickej poradne doktorky Studenej. Tam sa všetky osudy stretajú aspoň na mizivý okamih. Prvý pár tvoria manželia Ľalíkoví - on by jej modré z neba zniesol, jej sa to s minulosťou sado-maso týranej ženy máli...provokuje, provokuje, až sa z nej na konci hry stane anjel...doslova. Druhý pár tvorí feministická profesorka Judita, odmietajúca mužov nielen ako celok ale aj po kúskoch, a hrubozrnný inštalatér - paradoxne ako jediní končia relatívne šťastní...spolu. Tretí pár, resp. trojica (záleží, ako sa na to človek pozerá) tvorí práve psychologička Tereza Studená a jej nemastnoneslaný manžel. Do toho sa ešte pripletie pacient Marko - Donjuan, s ktorým si Tereza začne. Cieľ jednotlivých postáv nie je vôbec podstatný...podstatná je cesta, ktorou sa k cieľu dostanú.
A teraz hybaj na subjektívnu percepciu predstavenia...Ako divadelníčku telom a dušou ma nesmierne bavila scéna - jej koncepcia, prestavba i využitie. Na malom priestore a so skutočne minimom vybavenia dokázali herci navodiť hutnú atmosféru. Najviac ma dostala scéna “v posteli”, kde herci stoja, pred nimi prikrývka tak, aby zakrývala podstatné a za nimi na šnúre vankúše, čiže idylka akoby ležali...a tie posteľné rozhovory - proste paráda. Smiala som sa ešte dva dni po. Svetlo a hudba sa zase páčili môjmu “mini-ja”, ktorý v úžase snáď ani nedýchal od začiatku do konca. Hudba bola naživo, krásne krídlo v plnej miere využil Peter Zbranek, predstaviteľ pána Ľalíka...hrou sa nieslo Dočkovo Ľúbim ťa. Nesrandujem, keď poviem, že od Divadla Zrakáč by sa mohli učiť ostatné amatérske súbory...ono ja som ani nemala pocit, že som na predstavení amatérskeho divadla a ešte aj nevidiacich. Keby ste videli, s akou istotou sa herci po javisku pohybovali, ako gestikulovali a predvádzali mimiku - proste hodiny tvrdej driny, ktoré si my nevieme predstaviť. Ako autorská komédia zo súčasnosti je po dialógovej stránke hra dnešnému divákovi veľmi blízka. V niektorých momentoch akoby som videla dokument alebo seba samu v rovnakej situácii.
Najviac ma dostala postava Terezy...ono celá hra nie je len prehliadkou vzťahov, či spôsobom, ako ukázať divákovi, že hľadanie lásky a prívetivého slova je v dnešnej dobe mrte ťažké. Majstrovským zlomom a pre mňa čerešničkou na torte bola zmena pólov vzťahu Tereza-Marko. Z obete sa stáva predátor a z predátora obeť. Donjuan je zrazu odvrhnutá hračka a hračka je donjuankou. Lucia Medveď Patáková predviedla prekrásne detailné herectvo, blondýnka v červených minišatách púta pozornosť od prvého momentu na scéne a to, že je nevidiaca, mi snáď ani neuveríte. Nonšalantnosť, s akou hraje Terezu, necháva sa zviesť Markom a potom kruto zaútočí na jeho krehké ješitné ego...tlieskam. Neviem, kto vytváral dialógy a charaktery, ale Divadlo Zrakáč by sa cestou podobných dych berúcich komédii určite malo nechať viesť.
Aké emócie vo mne predstavenie zanechalo? Za to hovorí už fakt, že ani temer dva mesiace po zhliadnutí tohoto unikátneho kúsku nemám problém si vybaviť čo, kto, prečo a s kým :D Pohladenie duše, pravdivá facka, krutá moderna, slepá láska...len niekoľko spojení, ktoré mi naskakujú v spojení s hrou Vzťahovačky. Na koniec snáď len jedna jediná výtka - názov...viem, ako bol myslený, ale u mňa nefunguje...chcelo by to niečo trefnejšie, údernejšie...proste niečo ako instantná verzia toho krásne divadelno-pominuteľného, čo som mala možnosť zažiť v jeden aprílový večer...Divadlo Zrakáč, ĎAKUJEM za zážitok...utvrdili ste ma v tom, prečo sa na divadlo nesmie ani v dnešnom pretechnizovanom svete nikdy zabudnúť...