4 filmy, ktoré slová jednoducho nepotrebovali (1. časť)
Chodenie do kina alebo pozeranie filmov v pohodlí domova je dnes už neodmysliteľnou súčasťou našich životov a už ani nevnímame, koľko času tejto zábave venujeme. Nebyť však týchto štyroch filmov, možno by sa dnes do kina vôbec nechodilo a v televízií by miesto otravných seriálov by v televízii bežali nemé zábery toho, ako sa správne postarať o slivku na záhrade alebo zložiť motor auta. Bratia Lumiérovci, pôvodní vynálezcovia filmu, totiž nemali vôbec poňatia, na čo bude o pár rokov naozaj slúžiť a ako veľmi zmení históriu ľudstva. Patentovali ho s úmyslom zachytávať rôzne návody pre robotníkov, prípadne ako veľmi drahú zábavku pre znudených zbohatlíkov alebo deti v cirkuse, a očakávali, že za takých päť rokov sa na ich vynález úplne zabudne. Natočili zopár nemých záberov, napríklad vlak prichádzajúci do stanice, kvôli ktorému zdesení diváci vybehli z kina strachujúc sa o svoj život, alebo tancujúcu kostru (moje obľúbené video, mám to ako šetrič obrazovky :) ), ale nič so skutočnou umeleckou hodnotou. Tá však na seba nenechala dlho čakať a zanedlho sa takzvaná „vylepšená fotografia“ zmenila na niečo, čo vtedy nikto nečakal.
1. Georges Meliés – A trip to the moon (1902)
Ak ste videli film Hugov veľký objav, nasledujúce informácie vám možno prídu povedomé, ak nie, všetko vysvetlím. Georges Meliés by sa možno dal označiť za znudeného zbohatlíka, ale v jeho prípade by som sa tomu radšej vyhla. Aj keď mal peňazí dosť, dával ich väčšinou na tie správne veci. Odmalička inklinoval k umeniu, vede a technike. Miloval divadlo a táto láska prerástla až k tomu, že si jedno kúpil. Zhruba v tom čase Lumiérovci prezentovali ich vynález a keď sa o tom Meliés dozvedel, okamžite si išiel kinematograf kúpiť. Spočiatku v tom ani on nevidel nič viac ako jednoduché obohatenie jeho predstavení, no keď si uvedomil, čo s tým vlastne dokáže urobiť, divadlo zmenil na prvé filmové štúdio na svete. Práve Meliés vymyslel úplne prvé filmové triky ako prekrývanie okienok (aby sa do jedného okienka dostali veci, ktoré neboli v spoločnom zábere), alebo prestrihávanie (zo scény mizli veci a postavy, časť, počas ktorej zo scény odišli, sa jednoducho vystrihla) a rôzne ďalšie, ktoré sa používajú dodnes. Zaviedol tiež farebný film, nie však taký, ako dnes sledujeme v kinách. Kolorizácia, teda ručné maľovanie každého jedného okienka, trvala občas niekoľkokrát dlhšie ako natáčanie filmu samotného a výsledok stále vyzeral trochu desivo. Jeho najznámejší film „Cesta na mesiac“ nebol najznámejším preto, lebo by sa nejako vymykal celej jeho tvorbe, alebo bol krajší či nápaditejší ako tie ostatné. Najznámejším je, žiaľ, preto, že je jedným z mála, ktoré prežili. Niektoré sa stratili, iné rozpadli, ďalšie zhoreli. Či to bol úmysel, alebo len nešťastná náhoda, nič to nemení na fakte, že k väčšine sa už, žiaľ, nedostaneme. Cesta na mesiac, rovnako ako aj jeho ďalšie nájdené či zdokumentované filmy, bola inšpirovaná tvorbou Julesa Verneho a so stopážou 15 je jedným z najdlhších filmov tej doby. Prekvapivo, zachytáva cestu na mesiac, ktorý má ľudskú tvár a raketou dostane rovno do oka. Prieskumníci na mesiaci nájdu mimozemšťanov, veľmi zvláštne živočíchy aj rastliny. Radšej si ho ale pozrite sami. Určite to nie je niečo, čo by dnes premietali v bežnom kine, ale stojí to za to.
2. Segundo de Chomón – La maison Ensorceleé (1907)
Keď som sa rozhodla, že napíšem tento článok, bolo mi hneď jasné, že sem musím dať niečo od Chomóna, ale nemala som ani poňatia čo. Rovnako ako Meliés toho mal veľmi veľa, a veľa z toho sa stratilo alebo časom zničilo. Chomón sa však na rozdiel od Meliésa nevenoval celovečerným filmom (na začiatku 20. storočia boli 15 minútové filmy považované za celovečerné, niektoré kiná dokonca robili prestávky v polovici, lebo im to prišlo príliš dlhé). Točil skôr krátke zábery, kde sa tiež hral s rôznymi trikmi a kolorizovaním. Jedným z takýchto záberov bol „Le roi des dolars“, kde sa dve minúty pred kamerou hýbe farebná ruka a zovšadiaľ ťahá mince, ktoré hádže do misky pod sebou. Veľmi dobre sa na to pozerá a myslím, že ako hudobný klip by to bolo perfektné. Už-už som bola rozhodnutá, že tu dopodrobna opíšem, ako sa tento film robil, keď som si spomenula na ten „horor“. Našla som ho asi pred štyrmi rokmi, keď u mňa začala tá posadnutosť filmami a bol to prvý Chomónov film, ktorý som videla. To, že malo ísť o horor, som sa dočítala až po štvrtom raze, čo som ho videla, keď som o ňom so slzami od smiechu hľadala nejaké info na googli. Prvenstvo v takýchto kategóriách sa určuje veľmi ťažko, keďže veľa filmov sa časom stratilo alebo rozpadlo, ale ja rada hovorím, že práve tento film bol prvým hororom vôbec, keďže som nič podobné staršie nenašla. Príbeh je veľmi jednoduchý – skupinka dobovo oblečených ľudí sa schová pred dažďom v dome, ktorý na nich mrkne. Áno, mrkne. Keď vojdú dovnútra, všetko sa začne hýbať a keď sa poriadne pozriete, vidíte špagáty, na ktorých veci viseli. Najlepšia časť ale prichádza, keď sa obraz, ktorý za nimi visí, zmení na nejakú neznámu príšeru, ktorú doteraz neviem nazvať. A ako zlatý klinec dokresľujúci celý vtipný dojem sú tam ešte herci, ktorí len kričia a hádžu sa o zem. Naozaj to odporúčam pozrieť každému. Tento film skutočne nepotrebuje ani hudbu, ani slová na to, aby ste si tých sedem minút užili. Najviac ma však na ňom baví tá predstava kričiacich a plačúcich ľudí, ktorí ho videli v kine a ešte poriadne ani netušili, čo to film vlastne je a verili, že všetky tie veci na plátne sa stali aj naozaj. Preto si myslím, že si La maison Ensorceleé zaslúži miesto v tejto štvorke, lebo nebyť Chomóna, veľa „hororových“ nápadov by vôbec neexistovalo a my by sme si teraz nemali z čoho robiť srandu.
pokračovanie nabudúce
-Maťa Paulenová-