Zachránené poklady - Vďaka za oheň

28.08.2015 15:09

Jedna z mojich najobľúbenejších vecí v Bratislave, hlavne v letných mesiacoch, sú poličky so starými knihami, ktoré už nikto nechce(l). Miesto toho, aby ich spálili, sa ale zozbierala skupina ľudí, ktorá im dala ešte poslednú šancu a tie použiteľné (rozumej tie, čo sa dajú čítať bez použitia troch metrov izolepy a ochoty lúštiť každé tretie „slovo“) zozbierali a umiestnili po celej Bratislave. Kúzlo týchto poličiek je v tom, že človek sám nikdy netuší, kedy a kde nejakú nájde. Niekedy mi to príde, akoby sa v noci prechádzali po Bratislave a zakaždým sa zložili niekam inam, inak si ich nečakaný výskyt naozaj neviem vysvetliť. Väčšinou sa objavia práve vtedy, keď človek nemá čas poriadne sa v nich pohrabať. Vtedy nastáva moment, kedy sa musíte rozhodnúť, či pôjdete ďalej a prídete včas na stretnutie s priateľmi, alebo po ceste, s knihou v taške a previnilým úsmevom na tvári, vymyslíte uveriteľnú výhovorku. Ja uprednostňujem „Vynechala električka.“ Nie vždy ale nájdete niečo čitateľné, niečo, z čoho sa potom tešíte celý deň. Cez Daniele Steelovú sa prehrabávate až k poľskému herbáru a maďarskej knihe o samoliečiteľstve a dopracujete sa k sľubne vyzerajúcej knihe, ktorú vám ale aj tak na poslednú chvíľu spred očí vezme staršia pani s tým, že ona ju videla prvá. Nuž, nie každý deň je piatok. Niekedy to ale predsa vyjde a preto sa teraz môžem s radosťou pozerať na moju knižnicu, kde si spokojne leží Smutná nahá jazdkyňa vedľa Herzoga a obdivujú Emila z Loenebergy (pozdravujem autobusovú zastávku v Stupave). V týchto malých knižničkách občas uvidíte aj veľmi známe knihy, neraz už som videla ako sa deti tešili z ošúchaného Harryho Pottera a večné deti z Mayoviek. O známych knihách tu však písať nechcem, tie už poznáme. Najlepšia vec na týchto poličkách nie je možnosť, že nájdete nejakú klasiku alebo úplne novú knižku a ušetríte tak eurá na pizzu, najlepšie na nich je to, že sú tam mnohokrát knihy, ktoré pozná len veľmi málo ľudí. Posúdite knihu podľa obalu ako správny povrchný čitateľ, lebo to inak jednoducho nejde, a tichúčko sa začítate do prológu. Neviete, o čom kniha je, v živote ste o nej nepočuli a meno autora vám tiež nič nehovorí, prvá strana sa vám ale tak zapáči, že si knihu drzo vezmete, vopcháte do kabelky a pokračujete v ceste. Musím sa priznať, že mám doma veľmi veľa takýchto kníh, nie všetky sú prečítané a nie všetky boli dobré. Ale pár pokladov som tam už našla. Jedným z nich je aj Vďaka za oheň od Maria Berendettiho (ospravedlňte môj literárny analfabetizmus, ale dovtedy som o ňom nepočula). Netuším, odkedy tú knihu mám a vlastne ani odkiaľ, ale som si istá, že je to práve z jednej z poličiek. Keď mi v máji skončila škola, celá natešená, že mám konečne čas čítať a robiť si, čo chcem, čítala som jednu knihu za druhou, až som sa dostala k Berendettimu. Keď som si prečítala, o čom kniha má byť, trochu som sa zľakla. Štyridsiatnik z Uruguaja s krízou stredného veku, ktorý má „daddy issues“, manželku už nemá rád a syn mu tiež ide na nervy, je beznádejne zamilovaný do manželky svojho brata, ktorého mimochodom tiež nemá rád a práca ho už tiež nebaví tak, ako zvykla. Nakoniec som sa ale donútila knihu otvoriť a hneď po prvej strane mi bolo jasné, prečo sa ocitla v mojej knižnici. Štýlom podobným Ernestovi Hemingwayovi (novinársku dušu asi nemožno zaprieť), opisoval skôr stav spoločnosti a mysle hlavnej postavy Ramona Budiňu, ako daddy issues a upadajúce manželstvo. Nebolo to len o nariekaní, ako mu otec zničil život. Týchto 300 strán ma skôr donútilo zamyslieť sa nad tým, že buď má každý z nás v sebe malého štyridsiatnika s krízou stredného veku, alebo sme si navzájom viac podobní, ako som si dovtedy myslela a každá jedna úvaha, ktorých tam bolo naozaj požehnane, ma v tom stále viac utvrdzovala. Predmetom týchto úvah ale neboli rodinné a existenčné problémy typu nemám čo do úst a posteľ je prikrátka, ale ľudský život ako taký. To, ako povrchne dnes (kniha má viac ako 40 rokov, ale platí to stále) všetko vnímame, alebo aký problém máme s doceňovaním maličkostí. Pokiaľ prekusnete občas naozaj vtipné telenovelové mená a pár nepochopiteľných erotických scén, knihu si zamilujete. Takže pokiaľ sa k nej niekedy dostanete, či už v nejakej zo zázračných poličiek, alebo ju nájdete zaprášenú v babkinej knižnici, určite si na ňu tie dva alebo tri dni nájdite. A pokiaľ by sa vám aj nepáčila, nezanevrite na mestské poličky. Možno práve teraz tam niekto vkladá vašu novú najobľúbenejšiu knihu.

-Maťa Paulenová-

 

Fotografia použitá podľa Creative Commons FarbenfroheWunderwelt  © 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode