ČASŤ štvrtÁ

Darovanému koňovi sa na zuby nepozerá

„Ona ti to nepovedala?“ čudovala sa Charlotte. „Claire dostala ponuku na sobáš.“

Zabolelo ma pri srdci. To snáď nie je pravda.

„Idem do auta,“ povedala Claire.

Dnes toho asi už má dosť. Chápem ju. Len nechápem, prečo sa jej matka stará do života.

„Nechápem, prečo to nechce prijať. Ja len chcem, aby mala šťastnú rodinu. Však, Chris,“ nariekala Charlotte. Chris neodpovedal. Zaujímala ho viac história Kalifornských medveďov ako nezmyselné slová jeho manželky.

„Dustin, aspoň ty ma chápeš?“ spýtala sa ma.

Nechcem ju uraziť.

„Idem radšej za Claire,“ oznámil som a rýchlym krokom sa vybral cez bránu k zaparkovanému Rolls Royce. Otvoril som zadné dvere a prisadol si k nej. Mala slzy na krajíčku.

„Claire,“ šepol som a objal ju.

„Ale ja nechcem mať teraz svadbu. Mám iba sedemnásť. A naviac, ani nepoznám toho, koho mi matka vybrala,“ fňukla.

„Ja viem,“ povedal som.

Vtom ale nastúpila do auta Charlotte. Bola nahnevaná.

„Claire Christina DiMarco, pekne pred oltár pojdeš, je mi jedno, či chceš alebo nie. A keď sme už pri tých záležitostiach, idem sa s tvojím dementným otcom rozvádzať!“ vrieskala Charlotte.

„Inak, poslal ti dar,“ prehovorila, keď už bola kľudnejšia a podala jej krabicu.

„To je také hnusné, odporné! Keď si ma chcel podplatiť, mal vybrať niečo menej otrasné!“ kričala Claire.

„Človek ti chce dobre a ty si takáto?! Už len zo slušnosti sa darovanému koňovi na zuby nepozerá!“ znovu zvýšila hlas Charlotte.

Claire otvorila dvere a vyskočila z auta. Bolo jej jedno, že ideme rýchlosťou 120 km/h.

„Claire!“ skríkol som od strachu.

„Nechaj ju tak, aj tak bola čiernou ovcou rodiny,“ zašomrala Charlotte.

„Akou čiernou ovcou?! Je vašou dcérou!“ vrieskal som.

„Už nie je,“ chladnokrvne oznámila.

„Zbohom,“ povedal som a nasledoval Claire.

Dopadol som na piesočnú cestu. Z kolien mi striekala krv, ale mne to nevadilo.

Rozbehol som sa aj so škatuľou za Claire. Ležala presne kilometer od miesta, kam som dopadol ja. Vedľa nej sedela žena.

„Claire, zlato, tu si,“ šťastne som zvolal.

Nereagovala. Oči mala zatvorené a takmer nedýchala.

„Bude v poriadku,“ povedala tá, čo ju strážila. „O chvíľu príde Luke aj s pomocou.“

V diaľke som uvidel skupinu ľudí prichádzajúcich k nám.

„Už sú tu,“ oznámila a ukázala na nich.

„Jess, zohnal som toľko ľudí, koľko som mohol,“ povedal jeden z nich.

Claire naložili a odviezli do najbližšej nemocnice.

„Ty si jej priateľ, však?“ spýtal sa ma.

Usmial som sa a povedal: „Som Dustin Miller.“

„Lucas Aitken,“ podal mi ruku.

Podľa toho, čo mal oblečené, som usúdil, že bude asi multimilionár.

„Ako ste sa sem dostali?“ spýtal sa.

„Claire sa pohádala s matkou, vyskočila z auta, takmer sa zabila a ja tiež. A ty?“ povedal som na jeden nádych.

„Podobne,“ povzdychol si. „Nikdy som neplánoval prísť sem. Je to štvrť mafiánov.“

Zarazilo ma. Lucas je mafián?

„Luke, kde budú zatiaľ bývať?“ spýtala sa žena, ktorá bola pri Claire.

„S nami,“ žmurkol Lucas.

O 20 minút neskôr

„Máte to tu útulné,“ poznamenal som, keď som vošiel do ich luxusného bytu.

„Ďakujeme,“ povedali naraz.

„To je pre vás,“ podal som im škatuľu, ktorú dostala dnes ráno Claire. Otvorili ju.

„Je to otrasné, nevkusné a odporné,“ začala hovoriť Jess.

„Darovanému koňovi sa na zuby nepozerá,“ zasmial sa Luke.

V škatuli bol kôň zo striebra a falošných diamantov.

„To sme dostali. Aj my si myslíme, že je to odporné,“ usmial som sa.

-Jannie Gabura-

(stážistka)