Stephen King - milovaný, nenávidený.

29.12.2014 21:18

   Sú štyri dni po Vianociach a mne sa do rúk dostala kniha Príbeh vdovy Lisey. Tí, ktorí túto knihu poznajú vedia, že ju napísal Stephen King.

   Netajím sa tým, že pán King je môj poloboh, čo sa písania týka. Avšak všimla som si, že na tohto autora existujú iba dva názory. Alebo ho milujete, alebo nenávidíte. Prečo? O tom je dnešný článok.

   Určite ste si všimli, že i u nás v Abdone je pár “temnejších“ autorov. Ich tvorba, rovnako ako Kingova, nie je práve radostná a v drvivej väčšine prípadov niekto zomrie, poprípade je “iba“ trýznený. Chápem, že mnoho ľudí jednoducho nemá žalúdok na detailné popisy vraždy, takže je samozrejme hlúposť, ak by som povedala, že iba táto literatúra je dobrá. Nie je. Mnohokrát nie je vôbec dobrá. Ale svojou zvrátenosťou, temnosťou a niečím... tajomným je iná. Fascinujúca.

   Totiž, písať o negatívnych veciach, nie je vôbec jednoduché. Možno to tak na prvý pohľad pôsobí, veď zabiť nejakú postavu, spraviť jej pohreb, napísať smútočnú reč a plakať ako profesionálna plačka- to až také náročné nie je. Ale teraz si to predstavte z pohľadu autora. Vymyslí dej, charakter postavy, zápletku... a odrazu zistí, že sa musí postavy zbaviť.

   Tak vymýšľa, ako by to spravil, ale zároveň sa snaží vnímať pocity človeka, ktorý to bude čítať. Chce v ňom vyvolať ľútosť? Tak bude najlepšie, ak bude hrdina zabitý násilným činom. Chce vyvolať znechutenie? Tak zapojí všetku svoju zvrátenosť a sám sa striasa, že vôbec niečo také odporné píše.

   Ak tu niekto čítal Gerardovú hru, práve od Kinga, tak vie, ako sa hlavná hrdinka vyvliekala z pút. Nešlo to podobrotky, tak to spravila inak. Nuž, napriek tomu, že som silná povaha, tak ma to nachvíľu odradilo od čítania tejto knihy. Jednoducho som to musela rozdýchať. Myslím, že to bol Kingov zámer.

Dva druhy strachu.

   Ak radi čítate knižné horory, tak ste si museli všimnúť, že vo vás kniha zanecháva pocity. Zmätenosť, bezradnosť, strach...

   Prvý druh strachu sa vyskytuje pri čítaní dobrodružnej literatúry či v napínavých častiach hororov, kedy ma postava ešte šancu na útek. To je práve ten strach, ktorý si môžeme súkromne pomenovať ako „Útoč, zomri, uteč.“. Na výber sú iba tri možnosti a vy sa obávate, že postava, ktorá je v momentálnom nebezpečenstve, si vyberie tú nesprávnu. Ak čítate horor, môžete si byť istý, že bude nesprávna.

   Druhý druh strachu sa spája výhradne s horormi. Či už to sú knižné alebo filmové, je tam. Je to ten strach, ktorý čitateľa znehybní a priam cíti to, čo cíti daná vymyslená postava. Samozrejme, dá sa utekať pred prichádzajúcou hrozbou, ale povedzme si na rovinu, vždy sa nájde niečo, čo útek prekazí. Strach tu nie je prirodzený, často je až perverzný. (A čo týka takej ontologickej perverznosti, tak nik nezašiel ďalej ako H. P. Lovecraft.)

   A práve tieto dva typy strachu vedia rozlišovať hororoví autori.

   Ako som na začiatku spomínala, Kingove diela sú skutočne individuálne. Zatiaľ čo ja ho ako spisovateľa priam milujem, moja sestra ním nie je vôbec ohúrená. Zatiaľ čo mne sa jeho štýl páči a neustále vyhľadávam knihy, ktoré som ešte nečítala, tak ona sa od neho stráni a radšej si vyberie pokojný ženský román. Je to o tom, či má k tomu človek vzťah. Samozrejme to, že sa mi páči takáto literatúra a píšem ju, ešte neznamená, že sa idem prechádzať po temných uličkách a zabíjať mladé nevinné panny. Ale človek musí túto literatúru precítiť. Rovnako, ako treba precítiť v románoch lásku, ktorú sa autori snažili opísať, tak i v hororoch je potrebné cítiť emócie. Niekedy sa skutočne treba povzniesť nad dejom a nad nechutnými popismi a vnímať iba tie pocity. Pretože to je zámer autora. Nepísal preto, aby sme vedeli úplne dopodrobna opísať aj o desať rokov „tú hrôzostrašnú pasáž“. Písal, aby sme si aj po tých desiatich rokoch vedeli vybaviť pocity, ktoré boli vložené do diela.

   Prvá kniha, ktorú som od Kinga čítala bola Carrie. Určite ju poznáte. Príbeh mladého neatraktívneho dievčaťa, ktoré je šikanované rovesníkmi i matkou- fanatickou kresťankou. Dej sa začína pár dní pred maturitným plesom a Carrie zisťuje, že má paranormálne schopnosti (telekinéza). Výborný dej, ktorý by bol však bez krvavého záveru iba zaujímavý. Paradoxne, až neskôr som sa dozvedela, že táto kniha bola jeho prvá vydaná. Dodnes ju však čitatelia považujú za jednu z najlepších. A prečo? Samozrejme, bolo tam veľa krvi, vraždenia a áno, boli do nej vložené isté opisy, ktoré vzbudzovali strach. To, čím však vyvolal kontroverzné názory, bola jeho schopnosť “zabíjať“ bez ľútosti. Keď sa veci pohnú, tak zomierajú dobrí aj zlí a pohroma naberá monumentálne rozmery.

Myslím, že Stephen King je skvelý autor. Áno, ľudia sa pri ňom delia na dva, približne rovnaké, tábory. Ale tí, ktorí ho majú radi, naisto ocenia jeho stále netradičné príbehy.

A čo vy? Páči sa vám tento autor?

-Dominika Hubková-

 

 

Fotografia použitá podľa Creative Commons enki22, Pásztor András  © 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web zdarma!Webnode