Recenzia na knihu z povinného čítania - Na západe nič nového

30.10.2015 11:51

 

Keď som si prečítala, že mojou ďalšou témou má byť recenzia na vybrané dielo z povinného čítania, takmer som zaplakala. Som prevažne fanúšik tzv. urban fantasy a vybrať si teda dielo z tejto “školskej“ kategórie bolo pre mňa trocha náročné. Nakoniec som sa však rozhýbala a rozhodla som sa pre dielo, ktoré patrilo k mojim favoritom počas stredoškolských rokov.

Už v tomto období som bola veľkou čitateľkou a literatúra patrila k mojim obľúbeným predmetom. Vždy som sa snažila prečítať aspoň jednu knihu z učiva, ktoré sme práve preberali.

Toto dielo patrí k tým, ktoré mi uviazli v pamäti ako jedinečné s hlbokou myšlienkou.

 

Dielo Na západe nič nového je vojnový román od nemeckého spisovateľa a novinára Ericha Maria Remarqua. Napísaný bol v  roku 1929 a už od svojho prvého vydania sa tešil veľkej obľube i kritike. Šokoval vďaka reportážnemu, dezilúznemu štýlu a podrobným pohľadom na svetovú katastrofu, akou bola a aj dnes je vojna.

 

Hlavnou myšlienkou je ukázať absurdnosť vojny a jej dopad na psychiku ľudí v nej. Samotný autor na úvod diela píše: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna - i keď unikla jej granátom.“

 

Rozprávačom príbehu je Paul Bäumer a celý príbeh je súhrnom jeho myšlienok a názorov na zážitky z vojny. Táto kniha sa nám nesnaží ukázať, aký bol život počas vojny, ale ukazuje nám, aké to je byť priamo jej súčasťou.

 

Dej sa odohráva rok po začiatku vojny na západnom fronte vo Francúzsku, v rodnom meste Paula Bäumera.

Hlavná postava Paul Bäumer sa nám prvý raz predstavuje počas oddychu na pokojnom úseku za frontom, kde sa dozvedáme o jeho prvých zážitkoch z vojny.

Paul a jeho priatelia boli už na strednej škole neustále vystavovaní myšlienke vstúpiť do vojny a stať sa hrdinami svojej vlasti. A tak sa po skončení štúdia rozhodli dobrovoľne narukovať: „Šli sme na vojnu s nadšením a dobrou vôľou, ale urobili všetko, aby to z nás vytĺkli.” Autor vykresľuje hrubé zaobchádzanie veliteľa Himmelstossa a šikanu, ktorej museli čeliť už počas výcviku.

Veľmi živo a naturalisticky opisuje čakanie na smrť v zákopoch: ,,Naše tváre samá hlina, naše myslenie je spustošené, sme unavení k smrti.”

 

Hoci je väčšina diela ladená pesimisticky tak, aby nám podala verný a podrobný náhľad do situácie, akej čelili títo muži na fronte, stávame sa zároveň svedkami zrodu nezlomného priateľstva na život a na smrť medzi Paulom a jeho spolužiakmi, s ktorými narukoval. Hoci toho vo vojne nezažili mnoho veselého, jednou z mála takýchto situácií je príbeh, ktorý začína ukradnutím husi a jej zjedením: ,,Sme bratia, jeden druhému strkáme to najlepšie sústo.”

 

Paulovi priatelia však postupne zomierajú. Stávajú sa nezmyselnými obeťami vojny a posledným, kto zomiera, je hlavná postava Paul Bäumer: ,,Klesol tvárou k zemi, akoby spal. Akoby bol spokojný, že sa to takto skončilo.”

Paul zomiera v pokojný, októbrový deň roku 1918, ku koncu vojny, vo chvíli keď sa správa z rozhlasu obmedzila len na krátku informáciu: Na západe nič nového...

 

Môj názor:

Jedná sa o výborné dielo s hlbokými myšlienkami, ktoré nám podáva správu o nezmyselnosti a absurdnosti vojny, no zároveň nám hovorí príbeh priateľstva na život a na smrť. Ukazuje nám, ako vojna mení ľudí, ako v nás odhaľuje to najlepšie i najhoršie. V tomto diele sú veľmi jednoduchým spôsobom vyjadrené nálady, myšlienky i zážitky tohto vojaka. Kto ešte nečítal, tomu túto knihu vrelo odporúčam.

-Laya Mei-

(stážistka)

 

v článku boli použité časti knihy Na zapáde nič nového: Erich Maria Remarque

 

Fotografia použitá podľa Creative Commons enki22, Pásztor András  © 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web zdarma!Webnode