Recenzia- Eden (Adam Letrich)

24.02.2014 10:29

Do redakcie mi napísal jeden z našich prispievateľov, či by som nemohla spraviť menšiu reklamu jednému jeho spolužiakovi. Tak som povedala "áno" a tu je výsledok. :) Na konci článku oficiálny trailer a takisto odkaz na stránku, kde si  môžete tento príbeh prečítať.

 

Recenzia

Autorom je Adam Letrich, ktorý má 15 rokov. Jeho príbeh Eden sa odohráva na planéte, ktorá má podobné vlastnosti ako naša Zem. Jedinou jej chybičkou je to, že je oveľa nebezpečnejšia ako Zem a usídlili sa na nej ľudia.

Na Zemi sa odohrala tretia svetová vojna a planétu uvrhla do absolútne nevyhovujúcich podmienok pre život. Ľudia stratili miesto, kde môžu žiť. Ukrývajúc sa v hlbinách a mestách sa akýmsi zázrakom dopátrali k planéte, ktorá by bola schopná prijať ľudskú populáciu. Ľudia, ktorí sa snažili obnoviť hierarchiu ľudstva navyše odhalili tajné dokumenty, ktoré prezradili šokujúce informácie. Vzniknuté "vlády" pomenovali objavenú planétu Eden a rozhodli sa k nej cestovať. A tak zvyšok ľudstva začal stavať loď a po niekoľko tisíc úmrtí, bolo možné cestovať na Eden.

Eden je planétou, ktorá žije vlastným životom a je životu nebezpečená (aspoň vzhľadom na krehkosť ľudského organizmu). Hlavný hrdina Adam Letrich popisuje súčastnú spoločnosť na Edene z pohľadu školáka, ktorý žije v dobe a na mieste, ktoré nie sú ani zďaleka rajom, akým Eden mal byť. Zničili ľudia aj druhú planétu alebo dokázali uznať pravdz, že príroda je niekedy mocnejšia ako oni?

 

Tento príbeh je myšlienkovo naozaj skvelý. Opis a premyslený svet (planéta) človeka dokážu vtiahnuť do deja. Pri čítaní sa nenudíte a nehľadáte rôzne iné činnosti, ale mozog sa skutočne venuje tomu, čo číta. Chybou je zlá gramatika a pár štylistických chybičiek. Niekedy nesedia aj biologické fakty alebo logika, ale ja sa na to pozerám už z vysoškolského hľadiska (bioĺogiu študujem a tak mám predsa len iné oko na text). Ale dá sa to ospravedlniť. Nie každému ide gramatika...autori sa často do toho dostanú až po pár rokoch (ak vôbec :D). Možno je štýl ešte trochu nevybrúsený, ale verím, že ďalšími kapitolami sa to bude zlepšovať (to vravím z vlastnej skúsenosti). 

Čo sa týka mien a prostredia, autor používa svoje obľúbené prvky ako sú Slovania a Rusi. Prekvapuje ma, že sociálne zázemie dokáže opísať až príliš realisticky, čo je na vek autora naozaj zaujímavé. Príbeh zatiaľ nemá veľa dialógov, ale pri čítaní to nepostrehnete.

Autorovi držím palce a dúfam, že si tento príbeh prečítate. Sama som zvedavá, ako to celé bude pokračovať a ako to skončí. Preto nepriamo naznačujem, že by už mohlo byť pokračovanie (!). Skutočne si myslím, že tento mladý autor by mohol byť označený ako nádejný, pretože ten príbeh má skutočne potenciál. A ja taká fanúšička sci-fi, si jednoducho nemôžem odpustiť uznanie. 

A kým sa neopravia gramatické a štylistické chyby, tak sa nimi nenechajte rozptylovať a užite si príbeh EDEN. ;)

 

-DNA-

 

oficiálny trailer:

Nad Tatrami vyšlo slnko. Jeho oranžové lúče najskôr ustráchane šplhali na vrcholy a potom nebojácne vzlietli nad hory a začali mocne a hrejivo žiariť. Ešte bol cítiť ranný chlad, no hneď, ako sa slnko ukázalo celé, vypukla nepríjemná páľava aj napriek tomu, že Tatry bývali chladné ako každé iné hory. Sneh z vrcholov sa stratil, Gerlachovský štít už nemal svoju krásnu ľadovú korunu. Krásne tatranské lesy zmizli, ostali po nich len široké rúbaniská alebo veľké hromady popola. Všetka zeleň na Slovensku sa stratila. Z miest ostali zrúcaniny, z áut vraky, z ľudí.......kostry. No predsa len niekto žil. Niekde hlboko pod zemou, kde bola večná tma a chlad, žili ľudia. Stretávali sa okolo malého praskajúceho ohníčka. Na hlavách plynové masky, v batohoch jedlo sotva na dva dni. O čistej vode a útulnom domove sa im len snívalo. Pre čo i len malé odviazanie, jeden z nich hral na gitaru alebo čokoľvek iné a druhý pospevoval:

 

Pamätáš sa keď, sme boli slobodní.
Nesužoval nás tento svet.
Keď ešte neboli vojny.
No teraz už niet  cesty späť.
Pamätáš sa keď, bol mier,
keď nepadali bomby z neba.
Vtedy malo ľudstvo správny smer,
no teraz už Zemi nepomôže žiadna liečba.
Pamätáš sa keď, radiácie niet,
a keď bola Zem čistá.
Keď smútok nesužoval tento svet,
no teraz už je naša záhuba istá.
Ľudia, prosím nesmúťte,
ale radšej za našu Zem bojujte.
Odstráňte odpad, zasaďte stromy,
a spolu sa zbavte pohromy.
S úctou na Zem nazeraj.
Nech v nej nájdeme raj.   



Práve začínala piata hodina keď..........zazneli sirény. „Poplach, všetci žiaci a učitelia nech sa ihneď presunú do školského jadrového bunkru! Opakujem!....... zaznelo v rozhlase. „Ihneď tam choď!!!“ prikázal mi nahlas Arnold. Všetci vystrelili z oddelení ako guľky a panicky utekali chodbami školy. V tom v rozhlase zas zaznelo: „Na mesto letí 12 objektov pravdepodobne drakov!“ Draci predsa nelovia v spoločenstvách. Pomyslel som si. Utekal som spolu s davom asi 3 minúty, niekoľko učiťelov (ľudských) sa snažili upokojiť žiakov a zoradiť ich no nikto ich nepočúval. Vtedy ma niekto zhodil na zem. Prešli po mne asi 4 žiaci. Vtedy ma zdvihol Jurij a vedľa neho bol Ryan. „Musíme ísť!“ skríkol na nás. V tom niekde vpredu asi 10 m od nás bol počuť ohlušujúci tresk. Cez stenu školy preletel akýsi kovový valcovitý predmet. Niekoľko žiakov to pripučilo a okolo len strekla krv. Sekundu po tom sa klapky na predmete otvorili a začal z toho unikať modrastý plyn. Keď to žiaci vpredu vdýchli, nehybne padli na zem. „Naspať!!!“ vykríkol som so strachom. Všetci začali panicky pobehovať sem a tam a počet odpadnutých stúpal. V tom Jurij schmatol za rameno mňa a Ryana a začal utekať smerom ku hlavnému vchodu. Zo školy sme sa dostali medzi prvými. Keď sme sa dívali na oblohu, zbadali sme obrovský strieborný lietajúci stroj. Malo to podlhovastý valcovitý tvar. Keď ste sa na to poriadne zadívali, uvideli ste v kabíne dve zahalené postavy. Malo to štyri trysky a všade na povrchu to blikalo. Určite nás to videlo, ale jednoducho sa to obrátilo a začalo vystreľovať tie nevýbušné rakety na budovu oproti školy. Vtedy sme jeden na druhého akoby zabudli a každý sa rozbehol svojím smerom. Cestou som videl prestrelku medzi Ruskými vrtuľníkmi a tými neznámymi strojmi. Ani jeden vrtuľník ten súboj nevyhral. Vždy len z toho monštra vystrelili svietiace gule, ktoré vydávali taký nepopísaťelný zvuk a zasiahli vrtuľníky, ktoré buď sa rozleteli na kusy alebo ztratili dráhu letu a narazili do najbližšieho mrakodrapu. Všetko vybuchovalo, horelo a rozpadalo sa. Niekto neznámy a veľmi silný na nás zaútočil. Videl som, ako padajúce sutiny pochovávajú zaživa, ako helikoptéry padajú všade možne a nakoniec, ako sa ľudia ktorý prežili požierajú navzájom. Mestom som kľučkoval okolo ohňa, mŕtvych aj nemŕtvych. Vtedy som mal v sebe toľko adrenalínu, že som skoro vôbec nemyslel, len som utekal. Už som bol takmer pri svojom dome. No v tom na mňa z rohu vybehol nejaký muž. S krikom ma zhodil na zem a hrýzol ma do prsta. Chcel v hryzení pokračovať. Nahmatal som vedľa seba ostrý kameň a rýchlo som ho s ním udrel do spánku. Zvalil sa na zem a začal si nezmyselne niečo mrmlať. Vtedy som na neho v šoku díval. Bol bledý ako stena, oči mal červené, a ústa a hruď celú od krvi. Pristúpil som k nemu a udrel ho do čela. Ostriekal ma prúd krvi a muž sa už nepohol. Až pár sekúnd čo ma začal bolieť prst, som si uvedomil, že ma nakazil. V tom ma niečo napadlo. V sutinách vedľa bol kus ostrého plechu. Položil som ho hranou na prstenník na pravej ruke. Zobral som kameň a napriahol sa. V tom som prestal. Nedokážem to! Povedal som si. No prst ma začal nechutne páliť. Pomyslel som si na to, čo sa zo mňa môže stať. Znechutene som sa napriahol a kameňom som udrel do plechu. Bolestne a stonavo som zakričal. Tak som sa tam asi 10 minút vykrúcal na zemi. Pred očami sa mi začalo zahmlievať. Už som len cítil ako ma niekto v zelenom vzal na pleciach.     


 
Story by: Adam Letrich
Trailer maker:  Romanus Von Rayne

 

Príbeh nájdete na: darkfantasy.webnode.sk/adam-letrich/eden-serial/

 

 

Fotografia použitá podľa Creative Commons FarbenfroheWunderwelt  © 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode