Obsah čísla 5/2015

10.05.2015 22:30

Vítam Vás pri májovom obsahu. Rozumiete tomu? Už je mesiac máj - piaty z dvanástich!

Moment, keď som prvýkrát kontaktovala šéfredaktorku Abdonu prostredníctvom e-mailu sa mi zdá príliš vzdialený i blízky zároveň. Nechápem, ako je možné, že už je to takmer celých sedemnásť mesiacov. Za tento čas som spoznala pár spriaznených duší, s ktorými som často v kontakte a tiež som spoznala ľudí, s ktorými som v menšom kontakte (táto veta znela skutočne “inteligentne“ :D ). Každopádne, som vďačná, že som sa ten prvýkrát odhodlala a napísala... Nie som tu od začiatku, no i tak vidím, ako sa časopis formoval, vyvíjal a zlepšoval. Najmä zlepšoval.

Ak bol májový Abdon Váš prvý, určite nebol Váš posledný. A ak svoju predstavivosť zlepšujete pravidelným čítaním, tak verím, že tu budete až po posledné číslo. A ktovie, možno raz nebudeme len vo virtuálnom spektre...

Dosť bolo však rečí, poďme si pozrieť, čo obsahuje toto číslo.

 

Určite ste si všimli, že posledné čísla sa v úvodnej stránke o dosť zmenili. Na úplnom počiatku tam bola jednoduchá farebná obálka, neskôr sa ku nám pridala grafička, ktorá obálku odela do fotografie, s ktorou sa prepájal celý dizajn časopisu. Nedávno sa ku nám však pripojil Anton Lenčéš, a tak sa obálka nahodila do ilustrácie. Mne sa to pozdáva a čo Vám?

 

Téma mesiaca znela A ide sa.

Útek z reality do nereality je úvaha, ktorú som v skutočnosti začala písať z dlhej chvíle. Neskôr som si však uvedomila, že by bolo fajn dotvoriť to a zverejniť. Tému som si trochu prispôsobila, a tak sa z krátkej vety „A ide sa.“ stvorila o niečo dlhšia úvaha na tému „Prečo je čítanie skvelým prostriedkom na úteky do iných svetov.“ A čo Vy, tiež utekáte?

 

Tri frakcie je poviedka o tak trochu inom svete. Anton Lenčéš sa skutočne skvele pohral s opisom postáv, takže môžem povedať, že som tie postavy takmer videla. Musím však priznať, že toto je presne ten typ literatúry, s ktorým sa človek musí stotožniť. Ja nie som zameraná na „ten mužský pohľad na vec“ a tak mi to trochu robilo problém...

Každopádne, je to skvelý príbeh so zaujímavým námetom: Kmeň Hörtland sa delí na tri skupiny. Sú to bojovníci, lovci a duchovenstvo. Každá z nich má svoje povinnosti, špecializáciu i svoje jedinečné miesto. Throm - náčelník si musí zvoliť dediča, ktorý by zastával post náčelníka. Keďže nemá priameho dediča, musí si zvoliť za svojho nasledovníka jedného z vodcov skupín. Celý príbeh je popretkávaný opismi, ktoré dej dotvárajú a zlepšujú.

 

V rubrike Seriál nám pokračujú dva príbehy a jeden ďalší začína.

Fraška po kentaursky od Denisy Kancírovej, známej i pod menom DNA. Kenar pripravoval žiakov na súťaž a po umiestnení sa na treťom mieste našiel od Mentora podivný odkaz...

V meste sa má konať sochárska slávnosť, o ktorej Kenar doteraz nepočul. Po stretnutí s Leonardom mu začína dávať Mentorova šifra väčší zmysel, a tak sa rozhodne naštudovať si o tejto slávnosti všetko, čo sa bude dať. Predsa len, prečo ju nik nespomínal a prečo sa Darci odrazu tak zvláštne správa?

 

Piata kapitola príbehu House od AZI ma zaujala nielen príbehom, ktorého koniec by som si najradšej prečítala okamžite, ale i formou tohto dielu. Veľká časť kapitoly je zostavená zo zápiskov, v ktorých je opísaný zdravotný stav troch pacientov. A vzniká tu otázka: skutočne bol tento dom blázinec alebo to bol iba výmysel pomätenej, teraz už zosnulej, ženy?

 

Pod krídlami noci je viacdielny príbeh autorky skrytej pod pseudonymom Laya Mei. Podivný muž menom Alastor, ako sa na konci dozvedáme, povie detektívovi o démonoch - vampíroch. Detektív samozrejme neverí, no neskôr si uvedomí, že neexistuje žiadne rozumné vysvetlenie činu, pre ktorý sa ocitol na tomto mieste.

Poviem  vám pravdu, nevydržala som a vyhľadala som si Layin blog, len preto, aby som si mohla prečítať druhú časť. A prečo? Pretože som sa rozhodla vydať na cestu, v ktorej nepomáha svätená voda, kríže, ani kôl...

Pod krídlami noci je príbeh plný temnoty, vampírov a (aspoň sa tak zdá) krvi.

 

Vlastnú tvorbu otvára Bocian, ktorého dielka si užívam aspoň v Abdone. Veľmi mi chýba jeho blog, na ktorom uverejňoval svoje básne. Avšak, s Romanusom Von Rayneom sme sa zhodli, že Bocianove básne sú čím ďalej lepšie, geniálnejšie a neviem... fascinujú ma. O (ne)priateľstve je báseň, ktorá nielenže obsahuje skvelú myšlienku, ale i krásne znie. Vážne, skúste si ju prečítať nahlas!

Pán Strach je tiež Bocianova práca. Musím priznať, že vo mne vyvolala skutočne zvláštny pocit...

 

Šikana na školách od M.D je úvaha na túto tému. Množstvo z mladých ľudí si preskákalo útrapami šikany. Ak medzi nich patríte, možno sa nájdete práve v tejto krátkej úvahe.

Masaker v Leopoldove taktiež od M.D je smutnou úvahou nad skutočnými udalosťami, ktoré sa stali v spomínanom meste. Stálo tých dvadsať hodín za to?

 

Bolesť je iba dočasný pocit je báseň s voľným veršom odo mňa. Zamerala som sa na bolesť, na jej stretnutia so životom alebo v skratke: Na bolesť už nie je žiaden liek. Otázkou však ostáva, či vôbec niekedy bol...

 

Po vizuálnej stránke vás môže rozosmiať fotka od Maťky a ak sa zameriavate na kresbu, tak môžete pochváliť či skritizovať tvorbu našej fotografky MetaLenky, ktorá nevzala do rúk fotoaparát, ale ceruzku a farby.

 

Želaj si! Bolo to geniálne. Romanus Von Rayne patrí ku mojim obľúbeným autorom, nielen preto, že sme obaja naladení na rovnako temnú vlnu, ale i preto, že z jeho tvorby ide istá energia. Neviem to presne pomenovať. Je to niečo tajomné, krásne, miestami všedné a napriek tomu to dostane človeka do deja s myšlienkou “Potrebujem viac!“. Toto jeho experimentálne dielo môžem iba pochváliť.

Dej bol písaný z pohľadu ženskej postavy, čo je veľmi netradičné pre tohto autora. Je o mladom dievčati, ktoré je zaľúbené do svojho spolužiaka a žiarli na svoju spolužiačku, ktorá jej ho očividne preberá. Po tom, ako sa Emriel začíta do učebnice sa odrazu ocitne v gladiátorskej aréne s jej spolužiačkou Monikou. Začnú spolu bojovať a Emriel za svoju výhru získa malý vreckový nôž (mimochodom, tento nôž je prepojením celého deja). Odrazu sa preberie a ocitne sa späť v realite. No Monika už nepatrí medzi živých...

 

Elizabeth napísala báseň pre múzu. Tí, ktorí píšu to určite poznajú. Chceli by písať, no inšpirácie niet. Stratili sme ju. Ako ju však získať späť?

 

Kronikári v rubrike Vyskladané pokračujú tentoraz v podaní AZI a Elizabeth. Anton sa musí rozhodnúť, či bude alebo nebude správcom. Či mu ostane alebo neostane Haut. Kto je ten tajomný muž, ktorý sa odrazu zjavil pri Daliborovi? Dozviete sa po prečítaní.

 

Ako posledné dielo je Uvítanie od anonymného autora. Čo tak privítať temnú múzu? Časť umenia, ktorá je známa iba niektorým? Ja ju vítam s nadšením, čo Vy?

 

Poviem Vám to úprimne, pri tohto mesačnom obsahu som strávila takmer celý deň. Strácala som sa v príbehov, básniach a opäť sa objavila pri niečom novom. Keď píšem tieto záverečné riadky je presne 18:00. Verte či nie, už päť hodín bojujem sama so sebou, s bolesťou hlavy a s obsahom, ktorý sa mi v skutočnosti ani veľmi dnes nechcelo písať. Tak prečo potom? Pretože milujem celý tento proces. Od úplného počiatku v mojej hlave, prenesenie do Wordu, odovzdanie, až po následné čítanie a písanie obsahu. A o tom to je. Pracovať s touto skupinou ľudí, napriek tomu, že nás schmatla únava...

 

-Dominika Hubková-

 

 

Fotografia použitá podľa Creative Commons FarbenfroheWunderwelt  © 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si webové stránky zdarma!Webnode