Nie prežívať, ale hodnotiť

13.12.2014 20:14

 

Toto je zjavná cesta, ktorou nás chcú viesť autori našej učebnice literatúry pre prvý ročník gymnázií z vydavateľstva Orbis Pictus Istropolitana. Je smutné, že títo ľudia, hoci každý z nich má titul PhDr. alebo Mgr., nemajú zmysel pre umeleckú tvorivosť. No som si istý, že literárne dielo by vedeli posúdiť s najvyššou odbornosťou…

Kto ma pozná, vie, že mňa nerozhodí všetko a predsa sa teraz objavila poučka, ktorá je očividne scestná a dokazuje chorú zaslepenosť spoločnosti, ktorá od jedinca čaká, že si síce vytvorí vlastný názor, no hneď ho ovplyvní svojimi nárokmi. Tak sa chtiac-nechtiac stáva to, že človek sa akosi stotožňuje s názormi "múdrych" v naivnej domnienke, že sú pravdivé a zabúda myslieť vlastným rozumom, čo je smutné.

No späť k téme: práve preberáme schému literárnej komunikácie. To zjednodušene znamená:

Minulosť-> Autor-> Dielo-> Čitateľ-> Budúcnosť.

V látke “čitateľ“ sme mali definíciu čítania a pár "odborne opísaných typov čítania." Tento odborný opis však začínal nadpismi, ktoré nesčítaný človek bez slovníka cudzích slov nepochopí. Vedomosti by mali byť prístupné zrozumiteľným spôsobom! Pochybujem, že bežný človek vôbec počul slovo Diskurzíva (ktoré som si, mimochodom, sám musel nájsť v slovníku cudzích slov). Píšete učebnicu pre šestnásť až osemnásťročných, tak to robte náležitým spôsobom, prosím vás! No táto téma by chcela osobitnú úvahu…

V týchto odborných opisoch sa vyskytol aj jeden s (prekvapivo) zrozumiteľným názvom. Naivný. Citujem:

„Potešenie z čítania pramení v ilúziách, že ide o nás samých; pri čítaní prekračujeme hranice každodenného života; nerozlišujeme svet reálny a literárny.“

Po prvé, názov, ktorý dali autori tejto definícií, je totálne nevhodný. Spýtam sa vás: považujete za naivné to, keď v dobe krízy a smútku snívate o tom, že bude lepšie? Považujete za naivné to, že niektorý potrebujú aspoň na hodinu utiecť z vlastného života? A považujete za naivné otvoriť knihu so slovami: „Idem preč.“ (?) Iste, niekto by mohol argumentovať, že aj keď sa my osobne na dej neviažeme, ale pozeráme na celý príbeh akosi z vrchu, tiež môžeme cítiť pocity postáv. Áno, máte pravdu. No niečo vám poviem: Ako si lepšie vychutnáte horskú dráhu? Keď pozeráte na filmovom plátne, ako sa na nej niekto vozí, alebo keď v nej samy sedíte? Ďalší prípadný argument z vašej strany je, že čitateľ, ktorý je osobne zainteresovaný v deji, nepochopí myšlienku t.j. zámer autora. Opäť nesúhlasím. Z mojich čitateľských schopností viem, že autor myšlienku vkladá hlavne do postáv a prostredia. Zase sa vás pýtam: Ako lepšie spoznáte krásy krajiny? Keď sa pozeráte na malú maketu s malými figúrkami alebo keď po tej krajine sami kráčate? V takom prípade sa však ide o plné zainteresovanie do deja. Časom sa vám ľahko stane, že sa pristihnete pri tom, ako vás trasie zima len preto, že v deji, ktorým prechádzate, je chlad alebo sneh. Nehľadiac na to, že vonku je Júl. Autori tejto učebnice nás zjavne chcú ochrániť pred tým, aby sa pre nás knihy stali drogou. Čo chápem. Ale myslím, že označiť závislosť na knihách za naivnú, je od ľudí, ktorí majú aspoň trochu radi literatúru, príliš hrubé a nemiestne. Navyše, ešte som nepočul, že by niekto mal z čítania kníh zdravotné problémy. Ak je človek plne zainteresovaný do deja a prestáva vnímať svet okolo, to NEZNAMENÁ, že si nevšíma myšlienku. To NEZNAMENÁ, že nevníma symboliku. Možno v niektorých prípadoch dotyčnému nezáleží na správnej úprave štylistickej a gramatickej stránky textu, no viem, že to by nejaký PhDr., ktorý číta len "klenoty" typu Rúfus, asi ťažko pochopil.

Podľa môjho názoru, pokiaľ chcete zážitok z (najmä dobrodružno-fantastického) diela prežiť naplno, je nutné ponoriť sa do deja osobne. Inak sa pre vás dotyčná kniha stane len akýmsi divadelným predstavením či filmom. Pozriete si ho, zanechá vo vás dobrý dojem a napíšete o ňom recenziu, to vám stačí? Tak si choďte stiahnuť z uložto film a nevyhadzujte peniaze za papier, ktorý pre vás nemá patričnú hodnotu. Načo sa dobrodružná literatúra volá dobrodružnou literatúrou, hororová hororovou a romantická romantickou? Každá sa snaží vyvolať v čitateľovi čo najvernejšie pocity tým, že ich opisuje cez hlavného hrdinu. Je len na nás, ako veľmi knihe dovolíme, aby nás ovplyvnila. Či si skutočne želáme cítiť to, čo musel cítiť autor pri vytváraní príbehu so všetkými doplnkami, alebo sa radšej stiahneme v strachu z našej a zároveň aj autorovej fantázie. Či sa staneme len prasatami, ktoré žerú granule, čo nám predhodia a občas zakvíkame, ktoré boli dobré a ktoré nie, alebo sme skutočne ľudia schopní a odhodlaní vnímať každú stránku nielen našej pocitovej a fantastickej palety, ale i druhých.

Keď vás moje drzé názory neunudili a ste až tu, tak vám chcem poďakovať za trpezlivosť. Dúfam, že z mojich argumentov ste dostatočne pochopili, prečo sa mi myšlienka celej našej učebnice zdá totálne nemiestna. Ako chceš kritizovať obraz, keď vidíš len plátno s farbami? Najprv musíš farby precítiť, aby si pochopil, že v skutočnosti zobrazujú portrét. A to sa nikdy neudeje s takou intenzitou, ako keď do dedukcie zapojíš celú svoju osobnosť. Koniec koncov, aj autor písal knihu s tým, že do nej vložil celú svoju momentálnu predstavu, spolu s pocitmi, ktoré chcel nasimulovať.

Nie prežívať, ale hodnotiť.

Mám pre vás otázku: Ako chcete hodnotiť dielo, teda vnútorné pocity a postrehy autora, keď ste ich osobitne čitateľsky neprecítili v plnej intenzite?

Ak sa týmto scestným pravidlom spoločnosti začnú riadiť všetci, pravdepodobne končím s písaním beletrie.

(Osobne by som vyššie spomínanej poučke dal názov Pocitové čítanie.)

 

-Romanus Von Rayne-

 

Fotografia použitá podľa Creative Commons FarbenfroheWunderwelt  © 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si webové stránky zdarma!Webnode