Malý literárny rozbor Pomalého skúmania ticha

26.11.2015 22:36

 

Toto nebude taký typ rozboru na aký ste možno zvyknutí zo školských lavíc. Až tak by ma to nebavilo a možno aj vám by prišlo nudné, ak by som tu opisoval také banálnosti ako kompozíciu, názvy kapitol, umelecké prostriedky atď. Tak isto tu nejdem hovoriť o čom kniha je. Preto, ak ste ju nečítali prečítajte si anotáciu alebo recenziu na fantasyknihy.eu.

Príbeh stojí len na jednej postave. Čomu som sprvu neveril, keďže v rámci umeleckých vzorcov ma učili poučku, že postavy tvoria príbeh. Ale povedzme si rovno: Rothfuss je majster v prekonávaní konzervatívnych poučiek. Žiaľ, doplatili na to jeho dve knihy: Meno vetra a Strach múdreho muža. Ide o dva rozsiahle romány odohrávajúce sa paralelne s tu spomínanou knihou. Sága Kronika kráľovraha je síce strhujúca a dobrodružná, avšak tie dobrodružstvá naoko nemajú pevný zmysel. Celá niť príbehu sa monotónne drží iba v druhej realite barmana Koteho, ktorý rozpráva o svojej minulosti keď bol Kvothem, kronikárovi a jeho žiaka Basta. Ten ho chce nahovoriť aby bol opäť tým krvilačným Kvotheom. V prvom ani v druhom diele sa táto niť neposunula a autor oznámil, že to bude trilógia. Z toho vyplýva, že posledný diel bude musieť byť oproti prvým dvom riadne dynamický práve v tej doteraz monotónnej realite.

 

Inak podľa môjho názoru a vraví to aj autor, pred čítaním Pomalého skúmania ticha je nutné prečítať si tie dva romány. Táto kniha je totiž akýsi výrez zo života jednej z najzáhadnejších postáv Kroniky kráľovraha. Auri.

 

Kniha je dobrá. No podľa mňa hlavný nedostatok tejto knihy je, že ju písal prozaik, ktorý - ako to už bolo v jeho dielach načrtnuté - nenávidí básnikov. Nedivím sa mu, ale to by už bola iná téma. Z knihy priam cítiť atmosféru hĺbavosti a tajomna, ktorú ale pán autor nevyužil. Je to škoda. Veľmi rád by som videl, ako by kniha vyzerala v poetickom duchu lyrickej prózy. Ale chcelo by to iného básnika, napríklad takú Elizabeth. Áno, ona by bola na to ako stvorená! Ako sa ja poznám, behom sekundy by som z Auri spravil monštrum.

Auri je plaché a trochu apatické stvorenie, pretože pochopila jednu vec: Do všetkého čo vytvoríme vkladáme nejaký pocit, nejaký rys z našej povahy. Ten rys tú vec oživuje. Na základe tohoto tvrdenia môžem povedať, že Auri vlastne nežila sama. Bola obklopená artefaktami duší, o ktoré sa starala a za ktoré sa cítila zodpovedná. Preto tie časté úvahy o poriadku sveta, ktorý človek vo svojej nadutosti porušuje, morálke a etikete. Každá duša má svoje miesto, kde sa cíti šťastná. Kam patrí. Aurinou zodpovednosťou bolo nachádzať stratené veci a ukladať ich tam, kam patria. Preto sa bála ľudí. Oni nenačúvali dušiam. Vedeli len meniť svet podľa vlastnej vôle. Preto sa od nich Auri dištancovala. Ona nechce svet meniť lebo vie, že svet a jeho poriadok je dokonalý, ak do neho nezasahujeme bez opýtania. Iba s ním spolunažíva a je šťastná. Je šťastná, že môže udržiavať  poriadok v Podsvete. Svete ktorý bol ľuďmi zhora zničený a zabudnutý.

 

A nie je práve tá deštrukcia a zabudnutosť to, čo robí Podsvet pre Auri tak príťažlivým? Nie je to alegorický odraz jej samej a možno aj niektorých umeleckých duší?

 

-Romanus Von Rayne-

 

Fotografia použitá podľa Creative Commons FarbenfroheWunderwelt  © 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode